Narozena: 1970, Nitra

Studia: 1989–1996 Vysoká škola výtvarných umění, Bratislava

1994–1995 Doplňující studium pro získaní pedagogické způsobilosti na vyučování disciplín

výtvarné výchovy, státní zkouška z pedagogiky, psychologie, didaktiky výtvarné výchovy


 

Samostatné výstavy (výběr):

2021 Blízke stretnutia východného druhu. Galéria Levoča
Hortus Conclusus. Danubiana, Bratislava
2020 Cesta hrdinky. Rosenfeldov palác, Žilina
Enso. Galerie Kaple, Valašské Meziříčí, Česká republika
2018–2019 Jana Farmanová – Co zůstane. Alšova Jihočeská galerie, Zámecká jízdárna,
Hluboká nad Vltavou, Česká republika
2018 Okamih. Galéria Weiss&White, Bratislava
2018 Jana Farmanová – We Are Family. Galerie Vyšehrad, Praha, Česká republika
 2018 Jana Farmanová – V mojich záhradách. Stredoslovenská galéria, Banská Bystrica
2017 Radosť pokrvnosť | The Joy of Blood Bond. Galeria Medium, Bratislava, Slovensko
2016 Jana Farmanová – Sázím semínka slunečnic a hledám nad mraky slunce. At Home Gallery, Šamorín
2015 Jana Farmanová. Tak zraniteľné, tak pevné | So Vulnerable, So Strong.
Hosť výstavy | With Guest: Pavlína Fichta Čierna, Krokus Galeria, Bratislava
2015 Jana Farmanová – V znamení panny | Under the Sign of Virgo. Bratislava City Gallery, Bratislava
2014 Attention Fragile. Gallery Kubik, Porto, Portugalsko
2013 Niečo základné | Something Substantial. Sypka Gallery, Valašské Meziříčí, Česká republika
2012 Premena | Conversion. Krokus Gallery, Bratislava
2012 Seba-vedomie | Self-Confidence. The East Slovak Gallery, Košice
2012 Váha beztíže | Weightlessness. Vernon Gallery, Praha, Česká republika
2011 On the Rail. Stanica, Žilina - Zárečie
2011 Welcome to Yourself. Kubik Gallery, Porto, Portugalsko    
2009 Histoire. Life witht(out) a Good Communist, Krokus Gallery, Bratislava
2008 Cooking Jam. Bastart Contemporary, Bratislava
2008 Elements and Miracles. Slovak Institute, Rome, Italy
2008 Ici e mantenant. Slovak Institut, Paris, France
 

Skupinové výstavy (výběr):

2019 Podoby slobody. Nitrianska galéria, Nitra

2019 Statek Robinsona. Mestská galéria, Wroclaw, Polsko
2018–2019 Plus – Minus. Současné slovenské umění ze sbírky Galerie města Bratislavy.
Oblastní galerie Liberec, Česká republika

2018 Total Romantic. Galéria Jána Koniarka, Trnava, Slovensko

         Jej svet, Oblastní galerie Vysočiny, Jihlava, Česká republika

2014 Hranice duše dieťaťa | The Boundaries of Children's Soul. Turiec Gallery, Martin, Slovensko

2013 Film. Directed by Artist 2. Nitra Gallery, Slovensko

2013 La Petite Piece de Barbe Bleue. Musée L'Atelier Gaston de Luppé, Arles, France

2013 Berührend. Kro Art Contemporary, Wien, Rakousko

2012 Kudy vede cesta ven. Nitrianska galéria, Nitra, Slovensko

2011 Láska v čase mladosti, láska v čase krízy | Love in Time of Youth, Love in Time of Crisis.
The East Slovak Gallery, Košice, Slovensko

2011 ObraSKov. Wannieck Gallery, Brno, Česká republika

2011 Miracles – Wunderkammer. Kro Art Gallery, Wien, Rakousko

2009 Contact. City Hall Gallery, Oslo, Norsko

2009 Tolerance in Art. Danubiana Meulensteen Art Museum, Bratislava, Slovensko

2009 3rd Chapter of Slovak Contemporary Art. The Gallery of Art Critics, Praha, Česká republika

2008 Body and Oil. The House of Art, Bratislava, Slovensko

2008 The New Zlin Salon. Zlín, Česká republika

2008 Velké prádlo | The Big Wash. Galerie Caesar, Olomouc, Česká republika

2008 Introcity. The Topič Salon Association Gallery, Praha, Česká republika

2007 Slovak Contemporary Art. Cobalt International Gallery, Brussel, Belgium

2007 Mirror as a Tool of Illusion. Nitra Gallery, Nitra, Slovensko

Pohlaď späť do histórie môže byť oveľa sviežejší ako trendy súčasnosti

Rozhovor Petra Vaňouse s Janou Farmanovou při příležitosti autorčiny výstavy v Olomouci

 

 1) Patříš dnes na Slovensku mezi nejvýraznější figurální malířky (female artists) nejenom své generace. Dlouhodobě kontinuálně rozvíjíš svá „obecně lidská“ a „ženská“ témata. Jakou roli pro současnost spatřuješ v médiu malby a proč?

Realita je taká, že slovenská maľba bola dlhodobo doména mužov a kurátorstvo doména žien,  neviem či hĺadať medzi takto rodovo zadefinovanou realitou súvislosti, ale verím, že by sa našli.

Vnímam to tak, že v každej generácii sa jedna-dve maliarky objavili, (prečo tak málo, zrejme súviselo z postavením ženy v spoločnosti, jej miesto v rodine a s tým sa ťažšie spájala „kariéra umelkyne“, tak to bolo ešte aj v mojej generácii narodených okolo roku 70. V mladších ročníkoch sú dnes ženy-maliarky, a celkovo absolventky umeleckých škôl v presile. Niečo zásadné sa v spoločnosti muselo zmeniť, no skôr to bude tým, že status umelca, ktorý mala generácia narodená pred a po II. sv. vojne klesol, napriek dvojtvárnosti, ktorá plynula z komunistického režimu, teda tí „s dobou“ a tí v undergrounde. Hodnotu umenia dnes oceňuje nie štát, ale súkromný sektor.

A teda odpoveď na otázku, maľba má tak dlhú históriu ako ľudská kultura, je to vizuálna inteligencia, svojbytný jazyk, nadčasová záležitosť. Ľudia pred obrazom stoja v galérii, túžia ho vlastniť, niečo pre nich znamená. Pre mňa je to životná voľba.

2)  V čem je pro tebe inspirativní podmnožina obecného mýtu a individuálního lidského osudu? Co je v tomto směru výzvou pro Tvou malbu?  

Asi je dôležité v tejto súvislosti povedať, že téma a jej zhmotnenie v obraze vzniká intuitívne . To intuitívne však zahŕňa ľudskú skúsenosť, jej prepis do formy a jazyka obrazu. Je to moja skúsenosť, ale som presvedčená, že tá moja (nielen moja) je kontinuitou-dedičstvom  skúseností ľudí predo mnou, či sa bavíme o ľudskej alebo maliarskej skúsenosti. V maliarskej skúsenosti je pre mňa výzvou pohyblivá a krehká hranica medzi sebakontrolou a slobodou. Tiež ma zaujíma elementárna maliarska stopa.

3) Vnímáš mýty jako zrcadlo, které proměňuje všednost a banalitu každodennosti v jakýsi symbolický příběh?

Mýty môžu byt zrkadlo, avšak priori nepremýšľam pri maľbe o tom, že maľujem mýty a ich posolstvo… Myslím, že ja sa cítim lepšie v civilnejšej polohe. Ale určite mam aj magicko-symbolické myslenie.

4) V Tvé malířské ikonografii se postupně sčítají a vrší „ženské hrdinky“, které vystupují jak z mýtů, tak z reálií všedního, osobního života. O jaké konkrétní hrdinky se jedná? 

To je fakt J, neviem či sú to hrdinky, to je trochu seriálovo nazvané, ale asi pod vplyvom názvu už spomínanej výstavy Cesta hrdinky. Maľbou materializujem situácie, emócie, skúsenosti, rôzne typy „oslovení“ ktorým dávam telo s farby a kompozície. Telo, zobrazenie je dôležite lebo nesie emóciu, situáciu, skúsenosť… u mňa je to ženské telo ktoré je nosičom, u Morandiho su to fľaše, u Constabla krajina.

5) Do jaké míry jsou tyto ženské hrdinky sebe-reflexí vlastní životní cesty?

Ako odmerať mieru toho čo maliar maľuje?

6) Malba má tu výhodu, že její jednoznačný výklad zůstává vždy zastřený. Láká Tě tato víceznačnost obrazů? 

Áno, viacznačnosť obrazov ma zaujíma, tak ako si myslím, že v živote je veľa pohľadov na rôznu situáciu. Nič nevychádza iba z jedného bodu.

7) Tvé velké téma je rodina jako uzavřený i otevřený vztahový systém, její minulost, geneze, proměny, vyhlídky... Zajímáš se o rodovou problematiku? Jakou roli v tematizaci rodiny zastupuješ Ty osobně? 

Nie, asi by to bolo na dlhšiu odpoveď J… Rovnoprávnosť je absolútna samozrejmosť k tomu nemám čo dodať.

8) Jako dlouhodobou inspiraci pro sebe zmiňuješ japonskou tradici tzv Ukiyo (angl. Floating World), tedy smysl pro pomíjivost, prchavost lidského bytí a vezdejšího světa. V čem tě tato tradice vizuálně oslovuje a přes jaká konkrétní díla?

Až nedávno som si uvedomila, že ma záujem o Japonsko sprevádza už dlho, bolo to prostredníctvom maľby skupiny Nabis a van Gogha, spôsob komponovania, selekcia priestoru a farby. Časť ich diela vychádza z autentickej inšpirácie Japonskou grafikou. Tieto maľby boli prvé ktoré ma očarili, ak nerátam plagát zobrazujúci Pompejskú fresku s témou „roh hojnosti“, ktorá bola súčasťou kuchyne mojich rodičov, niekedy na konci 70tich rokov. Neskôr sa pridal Munch, Balthus, Morandi a diela talianskej rannej renesancie, neskôr dánsky umelec Hammershoi a americká a francúzska figurálna maľba konca 19 a začiatku 20. storočia, atď. …. Ale späť k Japonsku, už v monografii, ktorú sme spolu chystali v roku 2011, som zažívala opätovné očarenie starou japonskou kultúrou, nielen tzv. Floating world, ale najmä zenovou tradíciou tušovej maľby, starou keramikou a architektúrou. V princípe pozorujem u seba niečo také, čo by sa dalo nazvať krútením sa v kruhu (v lepšom prípade to môže byť cesta špirálou), do ktorého som si hneď na začiatku pozvala nejakých „duchov maľby“ a s nimi celý život v tom kruhu „tancujem“ a prostredníctvom ich diel, či už sú z 13., 15., 19., alebo 20. storočia, objavujem aj seba.

Je to ako návrat k obľúbenému miestu v krajine, alebo k obľúbenej hudbe, ktorá, ťa nenudí aj keď máš chuť občas objavovať niečo nové. V istom období, keď som ešte neučila, som mala chuť dôsledne sa izolovať, neboli soc. siete, bolo to celkom jednoduché. Ale keď som začala učiť na akadémii umenia, je to tak trochu povinná jazda, sledovať čo sa na veľkej umeleckej scéne aktuálne deje, hoci neverím v lineárny vývoj umenia... Aj študentom často hovorím, že pohlaď späť do histórie môže byť oveľa sviežejší ako trendy súčasnosti a je úplne relevantné ak je vašou inšpiráciou čokoľvek čo bolo.

9) Byla jsi schopná tvořit i v průběhu pandemie?

Počas pandémie som maľovala intenzívne, vlastne pre mňa sa v tom čase nič tak veľmi výrazne nezmenilo, snáď to, že po rokoch štúdii a cestovania bola doma aj moja staršia dcéra, a mali sme krásny kompletne rodinný čas prechádzok do okolitej krajiny. Vlastne to bolo tiché a koncentrované obdobie na tvorbu… až do Vianoc 2021, kedy sme covid dostali všetci a môj otec zomrel. Vtedy sa ten prúd tvorenia, ktorý u mňa trval od skončenia školy v roku 1996 veľmi plynulo až do roku 2021, zasekol.

10) Jak ovlivnila změnu přístupu k obrazu nedávná smrt tvého otce?

Na niekoľko mesiacov zásadne…, maľovanie mi chvíľu nedávalo žiadny zmysel. Teraz rozvíjam ešte dôslednejšie selektívnosť v tom čo, ale aj ako…

11) Ztotožňuješ malbu se současností. Jak vnímáš všechny ty radikální civilizační změny kolem nás?

Asi som k sebe vždy púšťala len to, čo som dokázala spracovať, taká sebaobrana. Myslím, že patrím k hypersenzitívnym ľudom, ktorí nemajú vôbec núdzu vidieť podnety na prežívanie aj tam, kde je pre iných kľud. S takýmito tykadlami sa treba naučiť žiť. Snáď to už skoro viem, aj vďaka tomu, že sa vedome držím svojich rôznych obľúbených, overených schém, a nepozerám istý typ filmov a veľmi selektívne sledujem správy a milujem ticho. Takže aké radikálne civilizačne zmeny?

12) Kde se nachází pocitové epicentrum tvé současné malířské práce? K čemu se jejím prostřednictvím vztahuješ?

Silným osobným zážitkom bola pre mňa púšť v Maroku v januári 2020. Nielen pocit prázdna a priestoru, ale aj presýtenosť vecami, v ktorej žijeme pod vplyvom našej civilizácie. Podobný pocit sa mi z inej perspektívy otvoril pri stretnutí so smrťou. Tieto dve veličiny ma v posledných rokoch ovplyvnili, čo ostalo z minulosti, je to, že čo sa ma dotkne v prežívaní má vplyv aj na moju maľbu. Zážitok smrti a covid (niekoľko dní trvajúci halucinačný stav) ovplyvnili elementárnu prácu so štetcom. Zrazu som mala pocit, že sme my ľudia biologicky materiál alebo hviezdny prach, rozbila sa jednota a krása ktorú som v tej jednote videla predtým.

13) Jaký nacházíš výrazový jazyk pro postižení zkušeností a emocí, prostřednictvím kterých člověk náhle spatřuje sám sebe a okolní svět ze zcela jiné perspektivy?

Posúvam svoje hranice, „hľadám“ formu, ktorá tento pocit (poznanie) vyjadrí. Veľmi intuitívne som v tom exponovanom období začala tušom a štetcom, sediac při plátnach na zemi maľovať „deraví svet“. Prázdnom sa k nám dostáva dotyk s večnosťou… alebo je tá forma niečo ako biologická maľba, ako množenie bunky v organizme, či je to narastanie k životu, alebo k smrti. Alebo sú to formy pastózních vrstiev a maximálneho vyčistenia tvaru v priestore, až na pocit miznutia telesnosti, alebo prevrstvovanie sieťami farebných liniek, ktoré zmenia význam pôvodného motívu. Toto sú pre mňa nové formy maliarskeho „premýšľania“.

14) Často pracuješ s proudem emocí, které stojí za ohraničenými soubory obrazů a kreseb. Kde tato vlna začíná a kde končí? Jak se ohlašuje?

Asi neviem byť presná vo verbalizovaní, možno je to takto: žitý podnet, spontánne prebehne nervovou sústavou cez mimetiku, držím v ruke štetec… nadýchnutie (niekoľko dní, týždňov, aj mesiacov)... premyslenie a spájam TO od začiatku všetko spolu a držím pri tom štetec. Niektoré obrazy vznikajú ako zjavenie, iné sú vybojované, ale všetky, aj tie prvé aj tie druhé sú odžité, normálne, tak ako naše dni.

15) Co pro tebe vlastně dnes vyjadřuje figura?

Figúra je pre mňa nádoba, ktorá nesie obsah, plný emócii a skúseností. Je to naša, budem osobná, je to moja telesnosť prostredníctvom zmyslov spojená zo svetom. Nemám iné bezprostrednejšie spojenie, ktoré je zároveň mojim limitom. Toto všetko a teda vlastne všetko, čo je neviditeľné, je možné cez figúru vyjadriť, lebo v nej „žijeme, hýbeme sa a sme “.

16) Změnila jsi techniku malby / kresby? Proč?

Na toto som odpovedala vyššie (otázka 6), ale ešte dodám, že stále sa niečo mení, hoci niektoré zmeny prídu ako nebadané pohnutie záclonou a niektoré ako poriadne tresnutie dverami.

17) Cítíš ve své práci nějakou radikální proměnu?

Spomenula by som význam delených-skladaných formátov. Vrátila som sa za posledné dva roky k formátom, ktoré som používala v období rokov 2002-2003, je to 2 m vysoký formát, šírka od 50 do 70 cm, kedysi som ho používala na figúry, ktoré boli celistvé, (často krát bezhlavé), dnes vytváram z týchto formátov akýsi typ „paravánu“, skladačky obrazového formátu, je to nielen odkaz na japonský vertikálny formát , ale tiež nesie v sebe to delenie figúry (akoby úplne nezmyselné) význam ktorý odkazuje k ľudskej krehkosti a potencionálnej možnosti „rozpadnúť sa na kúsky”, ale tiež aj uvedomovania si a posilnenia vlastnej integrity a celistvosti.

18) Proč obrat k instalaci a k práci s konkrétním výstavním prostorem?

Záujem o inštaláciu maľby v rámci konkrétneho priestoru nie je u mňa nič nové. Tento prístup som uplatnila vo výstave „Histoire, alebo život s dobrým komunistom“ v galérii Krokus, Bratislava. Priestor bytovej galérie postavenej v období 50tich rokov som vtedy koncipovala ako „vysťahovaný“ byt, v ktorom moja hlavná postava Žofia Langerová „žila-nežila“ (takáto absurdita vystihuje zločinné prístupy ktoré mala Gottwaldovca vláda k ľudom, ktorí nezapadali do jej koncepcie) so svojim manželom, politickým väznom odsúdeným v Slanského procesoch. Ďalšou takou výstavou, v ktorej som priestor a tému výstavy spojila vo významoch komentujúcich naše zemepisné a mentálne územie, bola výstava v At home gallery. Je to synagóga a výstava, ktorú som tam koncipovala, odkazovala na judaisticko-kresťanské formy modlitby.

Výstava „Cesta hrdinky“, ktorú som spolu s kurátorkou Alexandrou Tamásovou robila pre galériu Rosenfeldov palác, niesla význam mýtického putovania…zrodenia, prekonávania prekážok, vstupu do podzemia, stretnutí a liečenia tráum, starnutia, smrti a znovuzrodenia podľa Cambelovej knihy „Cesta hrdinu”.

Inštalácia výstavy je vždy novou obrazovou formou, aby nebola „salónom“, musí mať aj vnútornú logiku, ktorá je samozrejme aj niečím, čo sa premieta, zrastá s materiálom, z ktorého je dielo vystavané. Môj záujem o japonskú kultúru sa prejavil tiež celkom nedávno, na jeseň 2021 som mala výstavu v mestskej galérii v Levoči z názvom „Blízke stretnutia východného druhu”, samozrejme je to odkaz na známy film, ale rovnako tak aj na východ, kde leží Levoča v rámci Slovenska a Japonsko v rámci sveta. Okrem iného som pre špeciálny priestor vytvorila odkaz na japonského ženského ducha, ktorý sa vola Rokurokuby. Je to postava ženy-ducha, ktorá aj po smrti číha na svojho muža aj v dobrom, ale aj trochu zvedavo a zlomyseľne striehne, má dlhý krk, ktorý starí japonskí majstri úchvatne lineárne vlnili spolu s jej nekonečne dlhými čiernymi vlasmi, trochu horor. Ja som urobila zo seba takú rokurokuby ducha ženy-maliarky. Portréty som namaľovala na palety, vytvorila som objekty na dlhých paliciach s vlasmi v prostredí ružovej imaginárnej krajiny. Téma bola trochu sebakriticky ironická: Som tu, prítomna aj keď neviditeľná a slobodná, lebo som duch. 

19) Je pro tebe důležitý vztah k věčnosti, ať už ji nazveme jakkoliv? Vyrovnání se s něčím, co člověka všemi směry přesahuje?

Vždy som cítila že je niečo, čo nás presahuje. Hrdinkou môjho dospievania bola Svätá Terézia, tzv. Malá Terezka, prvá moderná svätica, karmelitánka, divadelníčka, ale tiež Svätá Jeanne de Arc, alebo Sv. František, jeho vzťah k zvieratám a odvážny prístup k životu, ale tiež moje predstavy o fungovaní spoločnosti ovplyvnil Mahatma Gándhy. Základná túžba ľudí všetkých čias a všetkých kultúr k tomu smerovala, prijatie osobnej konečnosti v tele ako v hmote, prostredníctvom ktorej sme tu, teraz, bolo preto prijateľnejšie, o čo intenzívnejšie bola súčasťou života aj smrť a prijatie toho, čo nás presahuje.

20) Z některých tvých slov je cítit smysl pro pokoru, potřeba chránit si i v tvorbě vlastní soukromí. Máš někoho, kdo je ti na současné umělecké scéně v tomto smyslu blízký?

Úprimne, online formy a sociálne siete nie sú pre mňa motivujúce k rozvíjaniu vzťahov. Miesto, kde žijem, nie je umelecké centrum, a dokonca aj na Akadémii mám rozvrh tak, že stretám iba študentov a študentky. Takže som regulárna samotárka. Vizuálne sa mi páči práca viacerých maliarov a maliarok, ale sú to prevažne vnemy sprostredkované cez obrazovku. 

21) Malíř je vlastně celý život poměrně osamělá bytost, i když to zvenku tak nevypadá. Práce v ateliéru je svým způsobem druh meditace. Souhlasíš?

Súhlasím do bodky s týmto opisom mojej maliarskej práce, a preto mi je ozaj ťažko odpovedať konkrétnejšie na otázku 13, pretože do tak vysokej miery poznania niekoho, aby som hovorila o blízkosti a neostala iba vo vizuálnej rovine, na súčasnej scéne nemám priestor.

22) Od začátku své malířské dráhy pracuješ v obrazových cyklech, v určitých tematicky uzavřených celcích. Proč?

Myslím si že toto súvisi s plynutím života, až spätne sa niektoré obdobia spájajú s niektorými ľuďmi, miestami s opakovaním ktoré je čitateľné až z odstupu, možno až vtedy keď je preč a tak to asi bude aj s obrazmi ktoré vznikajú v rovnakom čase, spätne dávajú spoločnú súvislosť.

23) Některé cykly vznikaly v médiu kresby. V čem vidíš přednost tohoto média z hlediska svých témat? Proč volba kresby na pomíjivém materiálu – papíře?

Myslíš asi maľbu tušom, na rôzne priehľadných (ručných, ryžových, hodvábnych) papieroch(?). Tento elementárny spôsob mám stále radšej. Príde mi to ako očistená podstata (línia, škvrna). Tuš vyžaduje skúsenosť a koncentráciu. Nestálosť papiera je vo svojej podstate niečo krásne a efemérne, samotný papier bez gesta línie je krásny… niekedy mám presne s týmto problém, načo ho pokaziť zásahom J

24) Specifikem tvé malby je prolínání vnější tělesnosti a vnitřního prožitku. Kontrast tělesnosti, která člověka svazuje a omezuje, s imaginací, která ho naopak provokuje k absolutní svobodě. Tento zásadní rozpor se zdá být jedním z klíčových témat tvých obrazů. Jak dosahuješ toho, že tvé obrazy dokáží rozbít konkrétní časoprostorovou konstrukci a integrovat do sebe různé časové roviny?

To si vyjadril krásne… a dokážem to? Ak to tam vidíš tak som šťastná.

25) V tvé tvorbě lze z odstupu zaznamenat smysl pro cyklické návraty, něco na způsob opakujících se přírodních cyklů, v nichž se však sčítá zkušenost s prožitým časem. Souhlasíš?

Súhlasím a ešte aj vďačne, že si to tak pomenoval.

26) Výše píšeš o určité zkušenosti odosobnění v malbě, o fenoménu „biologické malby“. Co konkrétně tato malířská zkušenost otevírá?

Vieš ani by som to nenazvala „odosobnenie”, ako som písala vyššie prišlo to v období veľkých osobných strát a zmien… je to naozaj otvorenie iného prístupu k zobrazovaniu, prenieslo sa to akoby z vizuálu celistvosti (celku, práce zo svetlom, objemom, s farbou) do prvku, do „jednej jednotky prachu“ (hviezdneho alebo prachu zeme?) ktorá násobením vytvára figúru. Na začiatku, hovorím o tom exponovanom čase spred roka, keď som tak začala z nejakej vnútornej nutnosti maľovať vznikli týmto spôsobom plochy, ktoré odkazovali na pýtanie sa o večnosti, o vesmíre, o svetoch v ktorých sa stráca to, čo poznáme, čo nám je blízke. Teraz týmto spôsobom pracujem vedome a vytváram obrazy foriem telesnosti. Prvé z nich plánujem vystaviť na jeseň v Bratislave v galérii Zoya, verím, že niekedy aj v Čechách.

27) Dovedeš si představit, že dospěješ na okraj figurální malby a dotkneš se abstraktního výrazu? Nebo se to už ve tvé práci děje?

Predstaviť si to (už) viem, avšak momentálne to vnímam tak, že hoci nevidená, tá telesnosť tam ostane.

28) Co připravuješ do olomoucké Galerie Caesar, kde jsi vystavovala v roce 2006 společně s Martinem Piačkem? Zohledníš v instalaci nějak tuto „paměťovou stopu“, tento „návrat“?

Výstava ktorú spomínaš sa volala Melanchólia. Tá súčasná je tiež trochu melancholická, zahŕňa výber obrazov prevažne z roku 2021-22, z obdobia o ktorom sme viedli tento rozhovor. Témy sa prostredníctvom telesnosti dotýkajú otázok smútku a jeho spracovania. Z roku 2008 bude vystavené jedno plátno z cyklu „živly a zázraky”, to bude ten konkrétny návrat, tá kotva kontinuity v mojej tvorbe. Najväčšie plátno na výstave, „Kosti zeme”, sa témou dotýka toho, čo iné plátna jednotlivo naznačujú skôr v rovine človeka a jeho smútku, naše spojenie so všetkým živým (princíp Gaya) zdieľame osud zeme, obsahujeme more a sme vesmírny prach.

Mezi Nitrou a Prahou, březen – duben 2022